Mgr. Martin Kuruc, PhD., pracuje na Pedagogickej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave, na Katedre pedagogiky a sociálnej pedagogiky. Angažuje sa v oblasti vzdelávania učiteľov, jeho cieľom je, aby všetky deti mali šancu na úspech. Aby sa tešili do školy a mali spokojných učiteľov, ktorí ich dokážu sprevádzať pri poznávaní sveta

V spolupráci s nami pripravil webinár pre učiteľov z programu GLOBE. Prinášame vám krátky rozhovor na tému motivácia.

• Vedieš webináre pre učiteľov na tému motivácia. Čo toto slovo znamená pre teba?

Rád motiváciu prirovnávam k rieke. Začína od prameňa, ktorý vytryskne spod povrchu zeme, z jej vnútra. Často obrovskou silou a voda si začne prerážať cestu krajinou. Podobne je to s vnútornou motiváciou. A, ako voda tečie, stretáva sa s rôznymi prekážkami, ktoré formujú jej tok. Jej brehy a koryto. To je zase podobné vonkajšej motivácii. Mnoho ľudí vníma motiváciu ako nejaký stav motivovanosti. Motivácia je však skôr proces sprevádzaný energiou – nutkaním konať a svoje správanie smerovať k dosiahnutiu určitého cieľa.

• Ako podporiť motiváciu dieťaťa v predmetoch, ktoré ho nebavia?

Samotné učenie sa je silno vnútorne motivované, pretože učenie sa je prirodzenou potrebou živých organizmov, a teda aj človeka. Vnútorná motivácia je veľmi previazaná s prirodzenými záujmami každého jednotlivca. Jej úlohou je smerovať správanie človeka k rozvoju vlastného potenciálu. Zároveň je silne previazaná s procesom individuácie – porozumením sebe samému. Nie všetko je však v zornom poli záujmov človeka. Nejde len o predmety v škole, ale aj o rôzne spoločenské konvencie, zvyky či pravidlá, ako je napríklad prosociálne správanie. To, čo pomáha v týchto situáciách, je vytváranie vhodného prostredia. Človek v ňom môže uchopiť zmysel toho, čo od neho chceme. A je dobré, ak má možnosť slobodne sa rozhodnúť, nakoľko to bude preňho dôležité, t. j. koľko pozornosti tomu bude venovať.

• Ako vnímaš autonómiu? Spomínal si, že náš školský systém je nastavený takto: „My ti ukážeme, ako to funguje a ty to zopakuj.“ V čom vidíš úskalia takéhoto nastavenia?

Často si ju ľudia zamieňajú s nezávislosťou. Tá predstavuje klamlivé uvedomovanie si vlastnej nezávislosti od vonkajších vplyvov. Ľudia kričiaci po nezávislosti často plytvajú vlastnou energiou na odpútavanie od vlastných závislostí. Pritom pália nitky svojej siete vzťahov a vytvárajú si nové závislosti. Človek, ktorý si zvolí (vedome, či podvedome) ako svoj životný cieľ boj za vlastnú nezávislosť, nemôže vnútorne rásť.

Autonómia je naopak prirodzená potreba po našej samostatnosti. Do veku 12 rokov znamená prirodzenú potrebu objavovať svet a vlastnú vnútornú integritu. Naše vnímanie je zamerané na porozumenie sveta okolo nás. V puberte je vstupom do určitého moratória, v ktorom sa buduje vlastná integrita cez poznávanie svojho vnútorného sveta. Na prahu dospelosti potom stojí človek, ktorý možno nevie, na akej pracovnej pozícii chce byť zamestnaný, ale vie, kto je (aké sú jeho talenty a potenciál). Pritom rozumie tomu, ako má pristupovať k svetu (prírode a aj spoločnosti) a k sebe samému tak, aby mohol vnútorne rásť a úspešne zvládať vývinové úlohy ďalších životných období.

Autonómia je prirodzená túžba zvládnuť všetko sám. Náš mozog vie, že najviac sa naučí, ak si bude vytvárať vlastné skúsenosti. Húsenica musí vyvinúť značné úsilie, aby prežila a pribrala. Potom sa zakuklí a napokon z tejto kukly vzíde nádherný motýľ. Vie presne, čo má robiť. S nami je to podobné – stačí, ak si rodičia budú všímať deti v prvých troch rokoch života, budú trpezliví a nápomocní vtedy, keď si dieťa pomoc vypýta.

Prejavy autonómie majú rôzne podoby. Ak je dieťa prirodzene extrovertnejšie, autonómia môže byť viac viditeľná. Pri introvertnejšom dieťati sa napĺňanie potreby autonómie odohráva viac v jeho vnútri. Systém vzdelávania nastavený na princípe „ja ti ukážem a ty to zopakuj“, presúva iniciatívu z dieťaťa na učiteľa. Tým prakticky vypína chuť poznávať v prostredí školy. Žiak síce vie, že vedieť matematiku alebo čítanie je dobré, ale príliš náročné. Na to, aby dieťa naplnilo očakávania svojho okolia, je nútené potláčať prirodzený spôsob učenia sa cez experimentovanie a konfrontáciu s chybami. Investuje veľa energie do snahy učiť sa tak, ako sa to od neho vyžaduje.

• A v čom teda vidíš úskalia takéhoto nastavenia?

Tým, že dieťa nemôže využívať potenciál vlastného prirodzeného učenia sa, zažíva často pocit vlastnej nedostatočnosti. Nie však ako výzvu na svoje zlepšenia, ale skôr ako pocit hanby a strachu, že je nedostatočné, slabé – že na to nemá. Vytvára si tak komplexy, ktoré sa snaží potom všemožne kompenzovať. To ho vyrušuje od prirodzených vývinových úloh, ktorých cieľom je vnútorná integrácia – celistvosť. Je možná len vtedy, ak sa cítime ako hodnotné bytosti, schopné samostatne sa rozhodovať.

Nevyriešené vývinové úlohy nezmiznú. Zostanú fixované a neskôr, obzvlášť vo veku 30 – 40 rokov, nám môžu spôsobovať nepríjemnosti. Náš systém vzdelávania kladie príliš veľký dôraz na proces socializácie, pričom my dospelí máme mnoho pomýlených presvedčení o tom, ako tento proces stávania sa spoločenskou bytosťou vlastne má vyzerať. Spôsobené je to tým, že nemáme prístup k nášmu vlastnému vedomému Ja, ktoré bolo v detstve rovnako vyrušované. Socializácia ide ruka v ruke s individuáciou – procesom uvedomovania a poznávania seba samého. Ten si vyžaduje, aby sme sa mohli na seba sústrediť. Ak to však u detí nazveme egoizmom a oceňujeme schopnosť prispôsobenia sa ostatným, posilňujeme v ňom nekritickú konformitu. Sebapoznávanie sa tak prinajmenšom stáva preň niečím nebezpečným, čomu sa treba vyhnúť. Zákonite sa spomaľuje jeho vnútorný rast a spôsobuje nezrelosť v čase, keď by mal vzlietnuť do sveta a naplno žiť. Človek sa potom celý život snaží naplniť svoju túžbu po lietaní všetkým možným, len nie tým, čo by mu lietanie umožnilo. Akoby zabudol, že na to, aby lietal, mu stačí sa len odraziť a rátať s drobnými ranami, kým sa to podarí. Je v tom celom veľa životných strachov a smútku. A hlavne stratenie vedomia, že o svojom živote do veľkej miery rozhodujeme sami – vlastnými rozhodnutiami. To znamená veľkú slobodu a ešte väčšiu zodpovednosť.

• Deti sa boja robiť chyby. Ako im môžeme pomôcť tento strach/tieto obavy prekonať?

Svet je plný protikladov a v nás je prirodzená túžba po ich objavení a spojení. Náš mozog miluje záhady, situácie, keď veci nepasujú alebo, keď sa objaví niečo, čomu nevieme porozumieť, lebo nám chýba nejaká informácia. Deti sa chýb neboja – milujú ich. Ak by sme my dospelí premýšľali, prečo sa deti boja robiť chyby, nebolo by im potrebné pomáhať zvládať strach (slovo obavy je vyjadrením nižšej intenzity prežívania strachu) z nich. Najčastejšie sa chýb boja rodičia alebo učitelia a svojimi presvedčeniami prenášajú tento strach na deti. Snažia sa ich všemožne motivovať, aby chyby nerobili. Najčastejšie odmenami alebo trestami. Čo ešte môžeme robiť, je opustiť model motivácie založený na kontrole správania a prežívania dieťaťa cez odmeny a tresty. Prestať ich na ich ceste poznávania sveta a seba samých riadiť. Keď ich začneme sprevádzať a v situáciách, keď pochybujú, ich podporíme, tak budú môcť rozkvitnúť v zrelé osobnosti. Učenie sa nie je cieľ, ale cesta. Keď po nej kráčame, cieľ sa dostaví. Na poznávaní je krásne, že keď sa už niečo naozaj naučíme, zistíme, že to nie je všetko. Môžeme poznať ešte viac. A čím viac poznávame, tým viac zisťujeme, koľko vecí v živote nás presahuje svojou neuchopiteľnosťou. A že krása života spočíva práve v jeho imanentnosti a neuchopiteľnosti. A keď sa nám toto podarí, môžeme byť skutočne slobodní a žiť aj veľké životné trápenia s ľahkosťou bytia.

• Ako minimalizovať používanie tlaku a kontroly? V čom môže byť zradné oceňovanie poslušnosti?

Využívanie tlaku s cieľom kontrolovať niekoho správanie a prežívanie je násilie na niekom, kto je slabší a zraniteľnejší. Čím skôr to pochopíme, obzvlášť v rodičovskej výchove a školskej edukácii, tým lepšie pre budúcnosť našej spoločnosti. To, čo môžeme urobiť ako rodičia či učitelia, je uvedomiť si, odkiaľ prichádza naša potreba tento tlak využívať.

Často ide o tlak prichádzajúci zvonku - z prostredia. Môže ísť o to, že máme naplánovaných veľa vecí a nestíhame, chýbajú nám peniaze alebo sa v našom živote odohráva iná dráma, ktorá je spôsobená vonkajšími vplyvmi, s ktorými sa potrebujeme popasovať. Je dobré vedieť, že príčinou našej nepohody nie je dieťa, ale okolnosti.

Môže ísť o tlak spôsobený osobnostnými špecifikami dieťaťa. Je možno príliš odlišné a nenapĺňa naše očakávania a predstavy. Tu sa ponúka príležitosť pre revíziu našich očakávaní a presvedčení o dieťati, detstve, učení a pod. V mojej pedagogickej praxi som sa naučil najviac od detí, ktoré boli príliš odlišné. Ich problémy tkveli v tom, že sa trápili tým, že boli nepochopené tými, ktorí im mali pomôcť porozumieť si.

Napokon tlak môže vychádzať z našej predchádzajúcej životnej skúsenosti alebo prílišnej zaangažovanosti vlastného ega. Prejavuje sa to prežívaním strachu (niektorí ľudia to zjemňujú a hovoria o obavách) a výrazným úsilím byť pre deti vzorom či  dokonca autoritou, získať v ich očiach rešpekt. Prejavy detí, ktoré nenapĺňajú našu predstavu dobrého rodiča alebo učiteľa, nás môžu urážať, dotýkať sa nás. Neuvedomujeme si, že v takýchto situáciách práve v očiach dieťaťa rešpekt strácame. Naše správanie je dôsledkom vnímania našej vlastnej nízkej sebahodnoty. Snažíme sa ju dosýtiť tým, že donútime dieťa napĺňať naše predstavy o tom, čo je a čo nie je správne, či nesprávne. Táto tretia skupina tlakov je obzvlášť rafinovaná a zanecháva najviac škôd na detskej psychike.

• Prečo je dobré, keď sa deti občas nudia? A ako zabezpečiť „priestor pre nudu“ dnes, keď deti v každej voľnej chvíli siahajú po mobile, tablete či počítači?  

Keď sa dostaví nuda, začne sa štartovať vnútorná motivácia. V prítomnosti podnetného prostredia, ktoré odpovedá na prirodzené potreby človeka, sa potom otvára obrovský priestor pre poznávanie a osobný rast. Či chceme alebo nie, príroda ponúka ďaleko viac pestrých podnetov ako akýkoľvek smartfón.

• Prejavy zodpovednosti a poslušnosti môžu vyzerať rovnako. K čomu vedie podpora k samostatnosti a aké sú tvoje rady na jej podporu?

Poslušné dieťa sa často javí ako zodpovedné. Pritom len napĺňa naše presvedčenie o tom, ako má zodpovedné dieťa vyzerať. V skutočnosti sa za poslušným správaním dieťaťa často ukrýva snaha získať odmenu, pochvalu alebo vyhnúť sa trestu. Tie sa neskôr môžu spájať so snahou vyhnúť sa nepríjemným pocitom hanby a viny, či podmienenej sebaúcty (uvedomovania si vlastnej hodnoty cez pochvalu od dospelého alebo rovesníkov). Podpora samostatnosti alebo vedomia si vlastnej autonómie vedie k tomu, že dieťa sa učí dôverovať si vo vlastných rozhodnutiach. A  robí ich s plným vedomým vlastnej zodpovednosti.

• Čo môže učiteľ/rodič urobiť, keď deti strácajú motiváciu?

Rozhodne sa ich nepokúšať motivovať. Skôr prezistiť, čo im bráni v danej chvíli napredovať. Dať im čas. Dostaví sa nuda a s ňou aj motivácia. Tiež je dobré, ak si uvedomíme, že prejavom zdravého vývinu je, ak dieťa o všetkom pochybuje a chce to pochopiť. Nie podľa nás, podľa neho.😊